Chceli sme, aby deti prichádzali do pekného prostredia

„… my po slovensky doma nehovoríme. Len po maďarsky. A rómsky,“ povedala Rózka. Na rukách drží malého chlapca s veľkým cumľom, tri ďalšie deti sa naháňajú okolo nej. Jedno z dievčatiek má modro žlté šaty, ako Snehulienka z filmu od Walta Disneyho. „To je naša Princeska.“ smeje sa rádová sestra Eva Pullmannová, ktorá stojí pri mne. „Fakt Princeska?“ hovorím. „Jasné, oni majú aj dve tri mená, čo im dávame,“ Rózka na to.

Neboli ste ešte na Orechovom dvore? Nečudujeme sa – takmer nikto tam nechodí. Je to doslova „vylúčená komunita“. Vznikla tak, že mesto Nitra chcelo vyriešiť situáciu s ľuďmi, ktorí neplatili nájomné za mestské byty. Postavili pre nich dve bytovky nižšieho štandardu, neskôr pár unimobuniek a vysťahovali ich. Doslova do poľa. K domom vedie štrková cesta, najbližšia zastávka autobusu je asi kilometer.

„Viete, ľudia ich nemajú radi. Robia hluk, kričia, je to nepríjemné. Hej. Niekedy aj robia zle, vylomeniny. Potom sa k nim ľudia stavajú negatívne, lebo sa ich boja. A prenáša sa to na deti, ktoré za to nemôžu. Od osady treba prejsť k zastávke asi dva kilometre a stáva sa – mne sa to stalo, kolegyni sa to stalo – že autobus ide, pribrzdí, ale nenaberie ich. Odíde, oni ostanú na zastávke. Alebo sa mi stalo, že som vzala deti na výlet, pýtala som si lístky a mala som len väčšiu bankovku, asi dvadsať euro a šofér, že: „Nemám vám vydať, vystúpte si.“ Neviem, či by sa tak zachoval, keby tam boli biele deti.“

Dnes v komunite žijú viac než dve stovky ľudí, mnoho detí.

A práve tu začalo v roku 2015 pôsobiť materské centrum Dúha. Niečím je zvláštne, líši sa od iných materských centier na Slovensku – založili ho totiž sestry saleziánky.

„Cítili sme, že tu budeme potrebné,“ hovorí jedna z nich, Eva Pullmannová. Ako to bolo, keď začínali? „Keďže sme výchovný inštitút, naším zámerom bolo, aby sme mohli učiť v škole. Priamo v osade sme zriadili nultý ročník ZŠ. To boli naše začiatky. Ale stále sme premýšľali. Čo by bolo dobré pre tieto deti? Čo by potrebovali. Viete, my veľa vecí prežívame cez vieru. A mňa v modlitbe napadlo „materské centrum“. Hneď ako to prišlo sme začali hľadať, ako to vlastne funguje a spojili sme sa s centrami v Zlatých Moravciach a v Nitre. Vlastne tam nám aj poradili, aby sme sa prihlásili na Montessori kurz – ani sme nevedeli, čo to je. Ale oslovilo nás to, Mária Montessori predsa tiež pracovala s chudobnými deťmi a čo dokázala! A potom sme začali postupne kupovať pomôcky, zariaďovať priestory.

Museli sme niečo tým deťom dať, aby sa hrali. Najskôr sme mali kadečo od kadekoho, z umelej hmoty, ale teraz máme naozaj kvalitné drevené Montessori hračky.“

     Obvykle sa materské centrá rodia okolo nejakých priestorov – na Orechovom dvore však priestory neboli – ak si odmyslíme nebytové priestory, bývalú kočikáreň, v jednej z bytoviek. Tam centrum začínalo.

     „Chceli sme, aby deti prichádzali do pekného prostredia. Aby aj oni, aj ich mamy mohli vidieť, že sa dá aj inak. Tam, v tých domoch, sa to nedalo. A tak sme ten priestor museli doslova vybudovať. Jasné, pomohli nám na mestskom úrade – dali nám pozemok. Vlastne mesto vnímalo túto lokalitu ako časovanú bombu, boli radi, že sme sem prišli a niečo ideme robiť. My sme vlastne zhluk unimobuniek, vo vnútri boli toalety a kuchynka, všetko ostatné sme museli zariadiť. Na začiatku – v tom roku 2015 prišlo pár mamičiek, najskôr to bolo tak, že „prišli – neprišli“. Ale začali chodiť.“

     Ako to vlastne v centre vo vylúčenej lokalite vyzerá? Je to veľmi odlišné od iných materských centier. Už len tým, že Dúha funguje každodenne, osem hodín, pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok… Dáva mamám a deťom pocit istoty, rytmu. Nie je to zážitok, je to každodennosť.

„Máme ranný kruh, kde každé dieťatko privítame, potom sa idú najesť – raňajkovať. Áno, jedlo je veľká motivácia. Raňajkujú v Montessori herničke – deti si samé prestrú, čistia si banán, spolu si robíme si šťavu z mandarínky, alebo z pomaranča, umyjú po sebe. Nie všetky činnosti robíme spolu – pre mamy a pre deti. Niekedy sa oddelia. Maminy napríklad u nás pečú – pizzové rožky, dukátové buchtičky, koláče. Alebo potrebujú oprať, u nás je práčka, oni ju často nemajú alebo ju majú pokazenú a nemajú peniaze na novú.“

     Kritériom toho, že sa centru darí je aj to, že deti sa vracajú.

„Aj keď skončí popoludní program, u nás stále niekto niečo potrebuje. Vracajú sa aj tí starší. Obviazať koleno. Nafúkať bicykel… no naozaj.“

     Práca vo vylúčených lokalitách je postavená na dôvere. Ľudia musia cítiť, že projekty, ktoré sú pre ich deti, sú skutočné, že ľudia, čo ich robia, majú nielen erudíciu, ale skutočne rozumejú ich situácii a rešpektujú ich. Ako sa to robí, presvedčiť mamy, že chodiť s deťmi do materského centra je pre ne dobré?

     „Niektoré obdobia ich chodí menej, niekedy viacej. Až teraz – po viac než ôsmych rokoch – je to vlastne taká tradícia, že každá mamina, ktorá má dieťa, tak chce k nám chodiť. Sú tam maminy, ktoré k nám chodievajú, len keď sme vonku, v lete, alebo na výlety. Do vnútra nie. Nikdy. Je to pre nich veľká vec. Ich deti ich ťahajú k nám. Aj nám to tak hovoria, že „sestra, to deti chcú ísť do škôlky“.  Volajú nás „škôlka“. A tak cítime, že je im u nás dobre. Keď sú letné mesiace, máme priestor s trampolínou, húpačkami, bazénom… každý deň to vynášame, odrážadlá. Musíme to strážiť, lebo by prišli nejaké väčšie deti… Nie je to ľahké.“

Kedykoľvek do materského centra Dúha dnes prídete, vidíte, že naozaj funguje. Od rána, do neskorého popoludnia. Striedajú sa v ňom činnosti, od spoločných hier s deťmi, cez upratovanie, varenie, rozdeľovanie materiálnej pomoci – a áno, aj spoločných modlitieb – až po poradenstvo v rôznych situáciách, ktoré prinesie život. Alebo len také rozprávanie.

„Mamy sem chodia, každý deň. Majú radi, keď spolu pripravujeme jedlo, alebo perieme.“ hovorí Eva Pullmannová. „Stretne sa tu aj dvadsať – tridsať žien a detí naraz. Snažíme sa, aby sa dokázali hrať a učiť, aby ich to jednoducho bavilo a aby robili veci spolu. Chodíme s nimi na zber jahôd, boli sme aj na jablká, potom to spolu spracujeme a používame pre deti v materskom centre. Na výlety. Pečieme torty, sami ich zdobia, keď sú sviatky. Od začiatku sme mali ten zámer: vzdelávanie mamín. Dokonca sme to mali naplánované inak. Že raz do mesiaca zavoláme odborníkov – gynekologičku, pediatričku, vyliečených závislých. Že ich budeme takto inšpirovať. Ale to sme postupne zrušili. Lebo jednoducho neprišli. Cudzí ľudia – zľaknú sa. Chodia, keď sa cítia bezpečne, alebo keď majú chuť, nevedia plánovať. Naučíte sa ten rytmus, napríklad ťažké je niečo robiť, keď sú dávky, alebo dôchodky. Musíte plánovať tak, ako to príde.“

     Je niečo, čo Evu Pullmanovú pri práci v materskom centre prekvapilo?

„Vrástli sme sem, zapustili sme korene. Teraz to cítim, že to vieme odhadnúť – čo tie naše maminy zaujme – čudujem sa, nám to trvalo tak dlho. Napríklad v minulom roku: celý marec si robili výzdoby na okná. Jedna za druhou, ako v tej hre tichá pošta. Že „aj my chceme také“. Tak všetky vystrihovali, urobili sme dokonca súťaž o najkrajšie okno. A toho sa zúčastnilo všetkých 15 mamín. Wow. Potom sme robili deň Rómov. Ale tam chodia všetky deti z lokality, veľké, malé, všetko jedno – robíme s nimi súťaže, varíme guláš… takže takéto robíme. Vyrábame čelenky, štrikovali sme… šili sme spolu podušky. Už nás rešpektujú. Viete, sú tu také maminy, čo nie sú schopné zorganizovať sa, alebo nemajú záujem. Sú to ženy, ktoré majú silné, hm… mentálne obmedzenia, tie nechodia. Ale samozrejme ich voláme, najmä v lete, keď vidia z okna, že niečo tam je. A deti ich pritiahnu. Reťazí sa to. Vidím mamu, svokru, zavolám. Fakt, občas chodia aj otcovia, aj svokry. Niekedy, v niektorých rodinách, keď napríklad manželka bola zamestnaná, tak chodili k nám otcovia. A pritom to pre nich nebolo ľahké: majú takú poveru „kde sú ženy, nemôže byť muž bez svojej ženy“. Trvalo im, kým sa cez to dostali.“

Práca vo vylúčených komunitách je ťažká, sú to tisíce nenápadných vecí a nie vždy výsledky vidno hneď, naopak: často až po rokoch, až keď sa obzrieme späť, cez plece, nám dôjde, akú veľkú zmenu odštartovala.

„Hovoria nám – my tu nechodíme, kvôli ohodnoteniu a kvôli jedlu, ale preto, aby sa deti vyvíjali. Už to je pokrok, že to tie mamy vidia, aké deti dokážu byť šikovné. Ale mrzí ma, že nevieme odkomunikovať hodnotu vzdelania, rozvoja. Naposledy som mala také dva a pol ročné dievčatko, ktoré som naučila strihať s nožničkami. Pre mňa to bol zázrak! Že to dokázala, dlho to nešlo… a teraz si sadne a dokáže sama sústredene strihať. A jej maminka sa ma pýta: „A teta, prečo ste ju naučili strihať?“ No preto, aby vedela. Veď to je úžasné! Taká malá a vie strihať!“

     Orechov dvor je naozaj osamelý priestor. Ako však prácu materského centra vnímajú ľudia v okolí, mimo vylúčenej lokality? Eva Pullmanová sa usmeje.

„Mnohí nám hovoria: vy sa venujete deťom v osade a čo naše deti? Ale ja vnímam, že im sa treba venovať viac, investovať do toho všetko – peniaze, čas, energiu, lebo oni si nepomôžu. Tu nevyrastie materské centrum samé. A treba ich zo začarovaného kruhu dostať. Veľmi dôležité je povedať to, že tu sa fetuje. Majú peniaze – minú ich na fet, nezaplatia elektrinu, vypnú ich… a tie mamy majú 5 – 7 dokonca 11 detí. Je tá žena potom v koncoch. Muž uprednostní fet pred tým, aby zaplatili. A sú v kole. Deti nemôžu chodiť do školy, lebo nemajú peniaze. Nemajú desiatu, nemajú jedlo. Nemajú ako oprať.  Tie deti, sú v tom nevinne. Sú úplne milé, chcú všetko“ „ja sám, ja sám“. Je to také zlaté, vnímam ten posun. Jazykový, rozumejú, po slovensky, nehádžu okolo seba veci. To, čo tu zažijú, v nich ostáva. Hoci tá osada ich sťahuje, ale ja verím, že to ovplyvní, čo zažili. Že dokážu rozlíšiť dobré od zlého. Inak: doma nemajú hračky, žiadne materiálne veci. Ani nechodia do iných verejných priestorov. Nemajú ten zážitok – húpačka, trampolína. Bazén, to je pre nich wow. Potrebujú nás viac než ktokoľvek iný.“

V škôlke hovoria, že je vidieť, ktoré dieta chodilo pre materské centrum, ktoré nie. Tie ktoré nechodia, sú iné, no.

     Ako sa dešifruje to, keď má centrum aj slabšie týždne, keď doň chodí menej mamičiek?   

„Pre mňa je najnáročnejšie obdobie, keď nechodia, ani neviem pomenovať prečo ani oni to nevedia. Väčšinou sú v noci hore, prídu o pol desiatej že „dobré ráno, teraz som sa zobudila“. Alebo napríklad si niečo požičia, stratí, zničí, nevráti, potom sa hanbí prísť. Pritom to stačí povedať, nič sa nestane. Keď bol covid, mali sme zatvorené, nepúšťali sme mamy ani deti dovnútra, len sme vydávali hračky, jedlo, čo potrebovali. Bol tu problém s očkovaním. Ale tri naše mamy sa zaočkovali – viezla som ich do mesta a vtedy som tak veľmi pocítila, že v nich materské centrum rezonuje, keď spontánne povedali: „chýbate nám“. Až vtedy, keď sme o to takmer prišli, si to tak uvedomili, silno, silno, aká je to veľká vec, že môžu chodiť do materského centra.“

     Eva Pullmanová hovorí aj o tom, čo sa v nej, v jej vnútri, deje, keď ju – tak ako každého – premôžu pocity, že jej práca nemá zmysel.

„Veľmi ťažko prežívam, keď vidím, ako pomaly sa to tu mení. Tu v centre sa deti niečo naučia, ale potom stačí chvíľa a znova sú dole. To ma veľmi unavuje. Akoby sme stále začínali odznova. Bojujeme so zlými zvykmi, s tým, že ľudia v komunite nerozumejú, na čo je dobré učiť sa. Keď vidíme talentované deti, snažíme sa, aby sa rozvíjali – napríklad aby športovali, ale niekto ich musí na krúžky doviesť a to rodičia nedokážu. Celá škola tuto v Krškanoch sa zmenila na školu pre túto komunitu – rodičia deti z dediny jednoducho odhlásili, a tak sa uzatvárajú do seba. Nemajú iné podnety, len čo vidia tu.“

Veď hej, budovanie dôvery je postupné – rodí sa z maličkostí, krok za krokom. Často si ani neuvedomujeme, ako čas utečie.

„Jasné, v lokalite Orechov dvor ma už vnímajú tak, že si môžem hocičo povedať, aj byť náročná, aj dať najavo svoj názor… to nebývalo odjakživa. Aj teraz je to také vratké, relatívne. Stačí, že niekedy nedáte, neurobíte to čo chcú, a hneď je oheň na streche. O problémoch… jasné, oni o tom, čo žijú, rozprávajú keď vám dôverujú. Sú to veľmi pekné momenty, keď povedia aj to dôverné, najčastejie o zlch vzťahoch s mužmi, ale aj so svokrovcami – tu je to veľmi silné, tie vzťahy, ktoré ich dokážu až zničiť, kto komu ublížil a tak. Prejavíme súcit, pochopenie, vnímam to tak, že majú v nás aj dôveru.“

Ale potom to zasa môže byť aj inak.

„Najzásadnejšia zmena je odo mňa – úplne som sa vyprázdnila, zbavila som sa malicherných vecí. Úplne som sa oslobodila, zreteľne vidím, čo je dôležité. Teraz som bola s dievčatkom v nemocnici, bola popálená. Nemohla dvíhať ruku a bude môcť. Toto je podstatné. Presvedčiť ich o tom, že dieťa má hodnotu, keď sa mu darí, keď niečo dokáže. Jeho mama je taká, že ho ľutuje, že trpí, ale neurobí to, aby jej pomohla. Nevie to. A ja som sa stala otvorenou voči všetkému, čo môže pomôcť. Je to dar. Nechcela by som už robiť inú prácu, aj keď mám obdobia krízy, ale to je niekoľko dní – keď hovorím, že už nevládzem, že čo robím je márne, veď toľko som do vás vložila a zasa tie isté blbosti! Môj sen je zobrať niekoho mimo komunity. Aspoň na pár týždňov.  Lenže ako to urobiť? Jednu vezmeme, ostatné sa urazia. Chcela by som aby všetky mamy odtiaľto videli že sa dá inak žiť aby túžili inak žiť.“

A predsa to stojí za to.

„Pre mňa je nádej, že mladé mamy, 16 – 17 ročné, to už chcú inak. Oni k nám chodili ako deti, pamätajú si, čo sme im hovorili. To dáva nádej. Veľké veci sa rodia aj s ťažkosťami a problémami a tak to v živote je a je to normálne.“

foto © Branislav Konečný

Aj tieto blogy – profily líderiek materských centier, ktoré menia život v komunitách, sú realizované v rámci projektu „Ženy v komunite – od dobročinnosti k rovnocennej práci v komunitách“, ktorý bol podporený z programu Domáce a rodovo podmienené násilie , ktorý je financovaný z Nórskeho finančného mechanizmu 2014 – 2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

„Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe“