Najlepšie je, že sa tu deti naučia hovoriť po slovensky.

„… lebo my po slovensky doma nehovoríme. Len po maďarsky. A rómsky,“ povedala Rózka. Na rukách drží malého chlapca s veľkým cumľom, tri ďalšie deti sa naháňajú okolo nej. Jedno z dievčatiek má modro žlté šaty, ako Snehulienka z filmu od Walta Disneyho. „To je naša Princeska.“ smeje sa rádová sestra Eva Pullmannová, ktorá stojí pri mne. „Fakt Princeska?“ hovorím. „Jasné, oni majú aj dve tri mená, čo im dávame,“ Rózka na to.

Neboli ste ešte na Orechovom dvore? Nečudujeme sa – takmer nikto tam nechodí. Je to doslova „vylúčená komunita“. Vznikla tak, že mesto Nitra chcelo vyriešiť situáciu s ľuďmi, ktorí neplatili nájomné za mestské byty. Postavili pre nich dve bytovky nižšieho štandardu, neskôr pár unimobuniek a vysťahovali ich. Doslova do poľa. K domom vedie štrková cesta, najbližšia zastávka autobusu je asi kilometer.

Dnes v komunite žijú viac než dve stovky ľudí, mnoho detí.

A práve tu začalo v roku 2015 pôsobiť materské centrum Dúha. Niečím je zvláštne, líši sa od iných materských centier na Slovensku – založili ho totiž sestry saleziánky.

„Cítili sme, že tu budeme potrebné,“ hovorí jedna z nich, Eva Pullmannová. „Keďže sme výchovný inštitút, naším zámerom bolo, aby sme mohli učiť v škole. Priamo v osade sme zriadili nultý ročník ZŠ. To boli začiatky. Potom sme rozmýšľali, čo by bolo pre ľudí v osade zvlášť ženy s malými deťmi bolo osožné robiť. Prišli sme na myšlienku , že by sme mohli založiť materské centrum, kde by sme formovali malé deti formou montessori metódy a pomohli tiež mamám zmysluplne využiť čas a hlavne ich naučiť, ako sa venovať svojím deťom.“

Kedykoľvek do materského centra Dúha dnes prídete, vidíte, že naozaj funguje. Od rána, do neskorého popoludnia. Striedajú sa v ňom činnosti, od spoločných hier s deťmi, cez upratovanie, varenie, rozdeľovanie materiálnej pomoci – a áno, aj spoločných modlitieb – až po poradenstvo v rôznych situáciách, ktoré prinesie život. Alebo len také rozprávanie.

„Mamy sem chodia, každý deň. Majú radi, keď spolu pripravujeme jedlo, alebo perieme.“ hovorí sestra Eva Pullmannová. „Stretne sa tu aj dvadsať – tridsať žien a detí naraz. Snažíme sa, aby sa dokázali hrať a učiť, aby ich to jednoducho bavilo a aby robili veci spolu. Chodíme s nimi na zber jahôd, boli sme aj na jablká, potom to spolu spracujeme a používame pre deti v materskom centre. Na výlety. Pečieme torty, sami ich zdobia, keď sú sviatky.“

Práca vo vylúčených komunitách je ťažká, sú to tisíce nenápadných vecí a nie vždy výsledky vidno hneď, naopak: často až po rokoch, až keď sa obzrieme späť, cez plece, nám dôjde, akú veľkú zmenu odštartovala.

„Veľmi ťažko prežívam, keď vidím, ako pomaly sa to tu mení. Tu v centre sa deti niečo naučia, ale potom stačí chvíľa a znova sú dole. To ma veľmi unavuje. Akoby sme stále začínali odznova. Bojujeme so zlými zvykmi, s tým, že ľudia v komunite nerozumejú, na čo je dobré učiť sa. Keď vidíme talentované deti, snažíme sa, aby sa rozvíjali – napríklad aby športovali, ale niekto ich musí na krúžky doviesť a to rodičia nedokážu. Celá škola tuto v Krškanoch sa zmenila na školu pre túto komunitu – rodičia deti z dediny jednoducho odhlásili, a tak sa uzatvárajú do seba. Nemajú iné podnety, len čo vidia tu.“ ©

A predsa to stojí za to. Ako hovorí Eva Pullmannová:

„Pre mňa je nádej, že mladé mamy, 16 – 17 ročné, to už chcú inak. Oni k nám chodili ako deti, pamätajú si, čo sme im hovorili. To dáva nádej. Veľké veci sa rodia aj s ťažkosťami a problémami a tak to v živote je a je to normálne.“

foto © Branislav Konečný

#ucenieprezivot #materskecentrumduha #generali #fer #montessori #materskecentra