Materské centrá? Ten pocit, mať okolo seba ľudí, s ktorými si rozumieš…

Daniela Konečná je už jedenásty rok riaditeľkou Centra ekonomiky a projektov Únie materských centier. Prišla z materského centra Klokanček v Nitre a stála (a stále stojí) pri mnohých projektoch – ako sú Míľa pre mamu, Vstúpte s dieťaťom, Akadémia praktického rodičovstva, Ženy ženám, Láskavo do života, Učenie pre život… Tak sme sa rozprávali o tom, ako sa rozhýbavajú komunity, ako sa v nich menia veci (aj ľudia) k lepšiemu.

 

O čom sú dnes materské centrá? Sú to priestory pre mamy a deti, veď hej. Klebetárne? Ale také rozhovory môžu viesť aj na ihrisku, či v detskom kútiku. Program? Stačí si otvoriť internet a nájdeš čokoľvek – od kina, divadla, cez spoločné športovanie. Predpôrodná príprava? Funguje komerčne. Vzdelávanie mamičiek? Aj to už zabezpečujú napríklad úrady práce v oveľa v oveľa väčšej miere, než kedykoľvek doteraz. Neprežil sa ten koncept? 

Ale, ale. Ja to poviem priamo. Materské centrá sú priestory, postavené na dôvere, na blízkosti. Na spoločnom zdieľaní. Program, projekty… to sú len prostriedky, akými rozhýbať spoločné priestory – komunity. Sú kdekoľvek, v úplne malých obciach. Vytvárajú priestor pre dialóg: „Čo nás štve, čo by sa okolo nás dalo zlepšiť? A najmä – ako?“ Mamičky často prídu a povedia nám: „Vy ste tu? Veď ja tu bývam!“ A potom privedú ďalšie a ďalšie. V komerčnom priestore konzumujete, netvoríte, máte pocit, že keď platíte – tak nech sa o vás starajú! Materské centrum je blízkosť. A blízkosť vytvára dôveru. Bez nej komunitu nezmeníte.

 

Čiže materské centrá sú miestami zdieľania a inkubátormi nápadov na lepší život?

Jednoznačne. Sú zrkadlom, vo svojich témach reflektujú, čo sa okolo nás deje. Tým, ako dlho – vlastne už dvadsať rokov – sú tu, tak možno zabúdame na to, čo všetko iniciovali. Naozaj, zatvorme oči a prenesme sa do času, keď ešte nebol počítač s internetom v každej rodine. Kam mali ženy ísť? Kde si mali napísať životopis? Dobehnúť to, čo im zrazu chýbalo, aby sa chytili na pracovnom trhu – zručnosti pri používaní PC, jednoduché programy, základy jazykov, lebo na jazykové kurzy nemali peniaze. Taká banalita, že? Pamätáme sa, ako si ženy v materských centrách vzájomne strážili deti, keď potrebovali ísť na pracovný pohovor. Materské centrá boli prvé, ktoré sústredili pozornosť na to, akú kvalitu (či nekvalitu) má pôrod – a pomáhali komunikovať témy dôstojnosti príchodu detí na svet. Alebo projekt „Vstúpte s dieťaťom“. Zdá sa vám, že veď dnes skôr hľadáte miesta, kam sa s deťmi nemôže, než tie, kam sa dá dostať? Tak sa teleportujte desať rokov dozadu a uvidíte ten rozdiel. Žili sme v spoločnosti, ktorá nebola priateľská k deťom, k mamám, kde neboli samozrejmosťou prebaľovacie pulty, kde sa dojčilo potajomky… pozriete sa za seba a vidíte tie zmeny. Podarilo sa. A s úsmevom.

Ako sa začala tvoja cesta k materským centrám?

Patrím medzi prvé tri zakladateľky materského centra Klokanček a mám šesť detí. Mám pokračovať? Pracovala som – ako ekonómka, ako učiteľka, dokonca ako recepčná. Ale žiadne z tých zamestnaní ma neposúvalo vpred. Až v materskom centre, ktoré sme si začali budovať sa niečo vo mne pohlo. Taký pocit, že „tu som doma“. A zároveň, e dokážem robiť niečo zmysluplné. Najskôr to teda bolo hobby. Vymýšľať, organizovať, spájať ľudí. Až neskôr sa mne a aj mnohým ďalším podarilo zamestnať sa v našich materských centrách. Najskôr s pomocou úradov práce, vtedy samozrejme, za minimálnu mzdu – bolo to veľmi neisté, raz na tri mesiace, raz na pol roka, potom sme začali hľadať a skladať projekty, v ktorých sme mali väčšiu stabilitu. Keď sa pozriem za seba, som… vďačná. Mohla som a stále môžem robiť niečo, čo ma bavilo – vzdelávanie, trochu umenia, veľa komunikácie.

 

Keď zavrieš oči – a ja poviem „materské centrum“, čo ti ako prvé naskočí?

Vidím náš prvý priestor v areáli materskej školy. To bolo v čase, kedy sa ešte o materských centrách nehovorilo. Brali nás… ako niekoho, kto im zaberá miesto. My sme sa snažili vysvetľovať, že veď tie deti tam budú chodiť ďalej, že to bude dobré, budú všetko poznať. Ale cítili sme sa stále „nechcené“.

 

Veľa ľudí si vlastne nevie predstaviť, ako vyzerá také naozajstné budovanie centra.

Stretávali sme sa – my maminy – a robili sme si program. Jednoducho sme boli blízko seba. Mňa bavilo byť s niekým, kto žije podobne ako ja, lebo áno. Tie naše životy sa veľmi podobali. Byť spolu v jednom priestore a plánovať, to bolo lepšie, než na pieskovisku, kde si chvíľu pohráte a ide sa domov. A bavilo ma aj to, že som zrazu chodila vyjednávať s dôležitými ľuďmi, tlmočiť im problémy, ktoré ako mamy, vlastne ako rodičia, rodiny, máme, zháňať sponzorov. Klokanček dlho fungoval tak, že sme každý mesiac robili nejakú veľkú akciu. Bývali sme spolu od rána do večera. Nebol tam žiadny obmedzený čas – že „teraz musíme zatvoriť a ísť preč“. Veď my sme spolu aj varili!

 

Ako vyzeral váš program?

Darilo sa nám. Mali sme veľkú návštevnosť. Najskôr sme mali malé priestory, kam sa nás zmestilo možno do desať, potom sme sa presťahovali do bývalej triedy, z ktorej bol východ priamo na pieskovisko. A náš bežný deň? Keď sme začínali – ani sme nevedeli, čo tam máme robiť. Mali sme jednu, čo vedela po nemecky. Povedali sme: „Tak nás budeš učiť po nemecky.“ A tak aj bolo. Ďalšia prišla z Ameriky. To isté, v bledomodrom, po anglicky. Potom ďalšia vedela šiť patchworkové prikrývky – tak sme nejaký čas robili spoločne patchwork. Začali sme vymýšľať divadielka. „Vieš nejakú básničku?“ spýtali sa ma. Vedela som naspamäť o mackovi. A tak som ju prerozprávala deťom, zahrala s tými hračkami, čo boli poruke. Strašne sa to páčilo. Dodnes spolu hrávame, aj po škôlkach. No… vymýšľali sme. A potom prišli sofistikovanejšie programy. Je fajn, že sedíme, rozprávame sa, ale rovnako je dobré, keď je niečo navyše. Poradne dojčenia. Koľko žien s tým malo problém – návody neboli, lebo nebol internet na každom počítači. Pomohlo to. Profilaktická príprava. Prvá pomoc. A brušné tance! Pri nich sme zistili, že keď chceme niečo robiť pre maminy a nie je to „užitočné“ ale „zábavné“, musíme vymyslieť čo môžu robiť spoločne s deťmi.

 

To vyzerá ako udržateľný biznis plán. Dá sa takto fungovať dlhodobo?

Program sa menil podľa toho, kto chodil do materského centra. My sme dlho nevyberali vložné. Zdalo sa nám to zvláštne – aby sme si samé na seba platili. Veď sme si mohli ten program a čas pripraviť, ako sme chceli. Napríklad, keď sme robili divadelné dielne, tak tam sme vyberali možno 50 centov, aby sme mohli vyrobiť scénu. Vstupné nie. Mikuláš? To sme sa dostali na také číslo, že sme ho museli robiť na dva krát.

 

 

Ľudia, ktorí žijú v komunitách tak intenzívne, ako popisuješ, ktorí ich menia, často hovoria, že to bolo super, ale doma to nebolo jednoduché.

Čo sa týka rodiny, tak to nebolo bohviečo. Cítila som, že môj vklad je malý a aj keď to nebol priamo, stále som mala ten tlak: „Takto chceš žiť? Nezarábaš…“ Keby bola v materskom centre tá práca platená, nebol by žiadny problém. Podobne to majú aj iné ženy, možno práve preto sme „rýchloobrátkové“ – len máloktoré štatutárky vydržia dlhšie, než dva – tri roky, potom musia odísť od rozbehnutých projektov jednoducho preto, aby zarobili. Možno som mala to šťastie, že sme boli doma ôsmi, boli sme od začiatku nastavení na to, že žijeme skromne. A ako s úsmevom hovorievam: „som ekonómka, mám to spočítané“. A mojich synov, aj manžela ste videli na mnohých akciách. Pomáhať, čo iné?

 

Poďme ďalej. Niektoré centrá sú materské a iné rodinné.

Lenže aj deti vodíte do materskej školy… nie do rodinnej. Ale k nám – do Klokančeka – chodievali, vlastne aj chodievajú aj otcovia.

 

Jeden z najnovších projektov Únie materských centier sa volá Učenie pre život. Stavia sa do radu tých iniciatív, ktoré menia komunity. Presne v línii odstraňovania bariér pre kočíky, bariér v komunikácii ste sa sústredili na vzdelávanie tých najmenších detí.  

Leitmotív projektu je Aby sny neostali snami. Veď deti – aj my dospelí – snívame o úplne bežných veciach. O pozornosti od tých najbližších, o uznaní našich schopností a talentu od okolia, o možnostiach rozvíjať sa, „byť dobrým či dobrou“. Nepatriť medzi tých, na ktorých sa pozerá cez prsty. A to – prijatie – je v našich centrách samozrejmosťou.

 

Projekt Učenie pre život sa ale zameriava na rodiny s deťmi, ktoré sú vytláčané na okraj. Je to predsa iná cieľová skupina, než ste boli zvyknutí.

Veľmi sa bránime stereotypom: vy ste tie mamičky na materskej s pekne oblečenými deťmi! Ale veď to tak nie je. Viac než sedem rokov sme realizovali projekt ŽENY ŽENÁM, ktorý bol pomocou tým, čo zažívajú násilie v blízkych vzťahoch. Najskôr sme si hovorili, že veď nech to robia špecializované organizácie, že nám stačí len mať informácie kam, kedy máme ženy, ktoré sa zveria, že sa im deje niečo zlé odoslať. Lenže tak to nie je. Dôverovali nám a len u nás sa cítili bezpečne. Museli sme sa naučiť s tým – s tým strachom – robiť. Toto je rovnaké. Naše deti z centier nie sú izolované, chodia po svete s otvorenými očami a vedia, že nie každý dostal rovnaké príležitosti. Tak ich učíme vzájomne sa obohacovať, vyrastať spolu, nie vedľa seba – deti zo znevýhodneného aj z bežného prostredia.

 

Vieš popísať, ako to robíte? A majú rodiny o projekt a vzdelávanie reálny záujem?

Keby rodiny nemali záujem vzdelávať sa, chodiť do našich programov, tak by sme to jednoducho nerobili. Čo je to prispôsobiť sa, čo je to začleniť sa do spoločnosti? Predstavte si ženu, ktorá žije s dieťaťom s mentálnym znevýhodnením. Sama. Jej príjem sa zúžil na niečo málo cez 600 eur. Za to musí zaplatiť byt, hypotéku, musia sa obliecť, musia jesť. Na rozvoj jej neostáva. Prečo by sme vôbec mali uvažovať o tom, že sa takáto žena má do spoločnosti „začleňovať“. Ona v nej predsa je. A stačí málo, aby sa cítila lepšie a lepšie. Alebo žena, ktorá sa už narodila v bytovke za mestom, kam jeho úradníci vysťahovali všetkých neplatičov. Do školy chodila do segregovanej triedy. Skoro otehotnela. A potom ostala s troma deťmi sama. Nemá stálu prácu, ale stále chodí na brigády, upratovať. Ale veľmi túži, aby jej deti mali lepší život. O programe sa dozvedela od učiteľky najstaršej dcéry. Tak k nám chodí. Všetky rodiny, s ktorými pracujeme žijú v pásme chudoby. Ale to neznamená, že majú byť vytlačené na okraj.

 

Líši sa práca s rodinami zo znevýhodneného prostredia v porovnaní s bežnými rodinami?

Iste. Naše líderky museli na začiatku bojovať aj vlastnými predsudkami. Pochopiť, že ich cieľom nie je meniť, prispôsobovať iných na svoj obraz, na to, čo si myslíme, že je dobré, ale ponúkať podnety. A práve takto sa menia komunity. Bezpečne, blízkosťou. My všetky naše projekty staviame na „obyčajnosti“. Chceli sme, aby naše líderky priniesli do komunít prirodzeným spôsobom, cez svoje autority myšlienky rovnosti, podpory ľudí, detí, ktoré s nimi žijú na jednom priestore. A to hovorím bez fráz.

 

Máš pocit, že meníte komunity a potom aj svet navôkol?

Samozrejme. Odpoviem jednou vetou. Príďte do materských centier a uvedomíte si, aký malý je priestor, ktorý detí životy na tie naše – ľahké a pohodové a že to vôbec nemusí byť samozrejmé. Preto je dobré, učiť sa od malička pomáhať tým, ktorí si mnoho samozrejmých vecí musia vybojovať, alebo ich vôbec nemajú.

Aj ja sama som sa za tie roky posunula v tom, že som mohla fungovať slobodne, spôsobom: „čo sme chceli, to sme robili“. Musela som vyjsť zo svojho bezpečného prostredia. Musela som komunikovať na inej úrovni. Musela som písať projekty. Naučila som sa veľa vecí, ktoré som potom vedela použiť. Vlastne ja sa stále učím. Materské centrá ma stále posúvala ďalej a ďalej. Naučila som v nich sa väčšej precíznosti, dodržiavaniu termínov. Má to význam. Chcem aj naďalej veriť tomu, čo robím a tak to chcem šíriť ďalej.

 

Aj tieto blogy sú realizované v rámci projektu „Ženy v komunite – od dobročinnosti k rovnocennej práci v komunitách“, ktorý bol podporený z programu Domáce a rodovo podmienené násilie , ktorý je financovaný z Nórskeho finančného mechanizmu 2014 – 2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

„Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe“