Sia učí deti čítať

Viete, kde je Jastrabie nad Topľou? No, kúsok od Soli. Stále nič? Tak trochu nabok od Vranova tiež nad Topľou. V obci žije okolo 600 ľudí, asi 160 z nich vo vylúčenej komunite. Ale komunitné centrum tu neumiestnili (tak ako sa to už na Slovensku mnohokrát stalo) „za“ obec – ale priamo do jej stredu. Prejdete úzkym chodníkom okolo neho, potom okolo školy, okolo bytovky, cez parkovisko, cez mostík a ste na ihrisku.

A práve sem chodí Sia z materského centra Sovička zo Sečoviec učiť deti čítať. Aj jej tak hovoria, že: „učiteľka“.

Fakt. „Učiteľka? A môžem si vziať túto knižku? Učiteľka? Poďte sem… mi pomôcť.“
Keď potom sedíme na tráve spolu s deťmi – tie najmenšie sú ešte „kočíkové“, tmolia sa okolo mám, tie staršie ako schodíky od škôlkárskych „malkáčov“ až po školáckych druhákov – tretiakov a pozeráme sa na ňu, ako obracia stránky knihy, ako gestikuluje, napodobňuje hlasy nakreslených hrdinov a všetci okolo nej, veľkí aj malí, ani nedýchajú od vzrušenia… vieme, že je to dobre.

Hej, na prvý pohľad to vyzerá, že Sia si s deťmi iba číta.

Ono je v tom oveľa viac. To sústredené počúvanie okolo nej znamená, že sa jej darí vzbudiť záujem o učenie, že ukazuje, aké to je fascinujúce, byť v epicentre príbehov, skúmať iné svety, dychtiť po poznaní.
A to sú veľké veci pre malé deti. Sústrediť sa. Počúvať s porozumením. A navyše: je to vec, ktorú doma ani veľmi nepoznajú z domu – skôr sa od nich naučia pozerať telku, alebo sa hrať na mobile.

Mariana, ktorá do programu Učenie pre život chodí už druhý rok, hovorí: „Teraz to vidím, aký to má význam. Má. Môj Dominik bol taký utiahnutý, do seba. Ja mám ešte tri ďalšie deti, ale žiadne nebolo takéto. Aj som za lekárkou chodila, pýtať sa, čo mu je. No „iný“ bol. Teraz mu už rozumiem. A tu ho to tu baví. Aj s deťmi sa už vie zahrať. Pomaličky sa to všetko naučil, aj mne to vysvetlila… aj ako s rukou, aby vedel písať, aj s farbami. Dobre tu je.“
Vo vylúčenej komunite za dedinou, mimochodom, sú to murované domy aj keď majú nižšiu vybavenosť žije viac než 160 ľudí. Rokmi sa vytvoril medzi nimi a zvyškom dediny neviditeľný múr. Hovorí sociálny pracovník Lukáš: „Napríklad teraz sa snažíme, aby do školy, ktorá má prvý stupeň pri komunitnom centre, chodili aj deti z dediny. Teraz je to tak, že ich rodičia vozia do Soli, 2 kilometre. Chceme, aby chodili do školy sem. Preto sú také aktivity, kde Sia učí čítať, aj kresliť, aj s tými montessori pomôckami sa hrať, také dôležité. Aby vedeli, čo je rešpekt k tým čo ich učia, aj aby vedeli byť chvíľu ticho, aj aby sa im to páčilo, aby ich to bavilo.“

Sia tu program Učenie pre život realizuje už tretí rok. Nenápadne, postupne, pomaličky dostáva príbehy kde dobro vždy zvíťazí nad zlom, o ľuďoch, aj zvieratách, pod kožu.

Sama o tom hovorí: „V tejto komunite ľudia žijú vyslovene v “generačnej chudobe”. Postupne ostali už aj trošku ľahostajní a pohodlní, nebazírujú na pravidlách a viac menej sa zmierili so systémovým zlým nastavením. Už nevyvíjajú iniciatívu, ako to celé zlepšiť… zvykli si, že netreba doštudovať, lebo aj tak dobrú prácu nikdy mať nebudú. Netreba sa snažiť, lebo aj tak ich ľudia neprijmú a budú vždy diskriminovaní… Ja som tam presne preto a snažím sa im vyvracať tie stereotypy v ktoré veria, že nie sú správne a učíme sa na jednoduchých maličkostiach a každodenných všedných činnostiach to zmeniť. Tie najsilnejšie veci sa udejú, keď si to ani neuvedomujem. Napríklad som vzala moju dcéru na program. Nemala som ju kam dať, tak išla so mnou. Všetky maminy pozerali, že čo to robím. A potom mi došlo, že to tak je – že dedina „pred nimi“ zatvára svoje deti.“

Hej. Život sa mení na lepší malými vecami, drobnými činmi. Na to tie materské centrá sú.

foto © Braňo Konečný

#ucenieprezivot
#materskecentra #materskecentrumsovicka
#montessori
#generali #humansafetynet
#fer